Linnea je tichá mladá žena, ktorú si na prvý pohľad pravdepodobne ani nevšimnete. Nie je hlučná ani výrazná, iba tichý tieň, ktorý prechádza a pozoruje. Do osady chodieva len málokedy a väčšinu času trávi pasením oviec na koni, túlaním sa v lese alebo učením sa mágie so svojou starou mamou v tichosti jej chatrče.

Linnea sa prirodzene vyhýba ľuďom a radšej vyhľadáva prítomnosť zvierat. Ľudské vzťahy ju mätú, pretože nevyrastala v úzkom kontakte s ostatnými, vždy to bol iba jej otec, les a Isa. Preto city často potláča alebo ich nevie pomenovať. Nerada ich dáva najavo a ešte viac neznáša, keď sa niekto pokúša uhádnuť, ako sa cíti.

Jej fascinácia patrí najmä krkavcom, ku ktorým sa cítila byť odjakživa priťahovaná. Nevníma ich ako veci či znamenia, ale skôr ako niečo väčšie, rovnocennejšie.

Linnea určite nie je bezcitné monštrum, má silný súcit, no zároveň ju krutosť ani utrpenie neodstrašujú. Naopak, priťahuje ju to, čo je zakázané, krvavé a zvrátené, niečo, čo dôverne pozná. Neodporuje tomu. Je schopná prekročiť hranicu súcitnosti a vie si ospravedlniť krutosť, ak má pocit, že je nevyhnutná.

Všetko učenie Isy a všetko, čím si prešla, ju zmenilo na človeka, ktorým je dnes. Na niekoho, kto nachádza pokoj v chaose a paniku v poriadku. Chaos, krv a nejasné hranice ju upokojujú. Sú ako teplá deka, ktorú okolo jej tela ovinula Isa. Napriek tomu v sebe nosí pocit viny – viny, ktorú si nevie vysvetliť. Zožieravý tlak v hrudi, ktorý je niektoré dni silnejší než inokedy a potom sa opäť utíši.

Jej sny o jej rodičoch tomu nepomáhajú a časom si vytvorila zvyk trestať sa, hoci nevie za čo, no v duchu jej to pripadá správne. Akoby celá jej cesta učenia sa mágie u starej mamy nebola jedným veľkým trestom.

Keď Linnea niekomu dôveruje, ide za ním bez otázok. Túži po vedení, po niekom, kto ju bude mať v rukách, po niekom, kto jej povie, kým má byť. Práve preto ľahko podlieha manipulácii Isy, ktorá jej ponúka „zmysel“ a istotu – niečo, čo jej otec nedokáže dať, keďže medzi nimi vládne ticho a nevypovedaná história ich rodiny.

Ľady ešte neboli ani roztopené, ale iné ľady už povolili. Ľady ľudskosti a sebaovládania.

Gunnar ju už niekoľkokrát videl v týchto lesoch. Už ako šestnásťročný, keď pásol ovce, si všimol tieň pohybujúci sa na okraji lesa. Niekedy sa objavila na lúke a pískala na steblách trávy. Malé, prostovlasé dievčatko. Už vtedy bol zvedavý. Nikto by predsa nenechal malé dieťa len tak túlať sa po lese.

Lenže toto dieťa patrilo Krvavej Ise. Tiene ju ochraňovali a vďaka reputácii jej matky nikoho ani len nenapadlo narušiť pokoj malého dieťaťa. Keď sa objavila, Starý Haagensen ju ignoroval a pokračoval so stádom k ďalšej lúke. Gunnar sa však zakaždým zastavil. Zízal do tieňov v snahe zazrieť dievča, v snahe uvidieť to klbko divokosti. Už vtedy v ňom niečo zaiskrilo – iskra, ktorá prerástla do posadnutosti.

Tento oheň však naplno vzbĺkol až o trinásť rokov neskôr. Starý Haagensen zomrel a Gunnar zostal sám – so svojimi ovcami, štyrmi koňmi a svorkou psov, ktoré strážili chatrč a zvieratá na okraji osady. Už tu nebol nikto, kto by mu zakazoval na ňu prehovoriť, zasiahnuť, zmocniť sa jej. Ani vedomie toho, čoho bola Krvavá Isa schopná, ho nepresvedčilo, aby jej dcéru nechal na pokoji.

Po celom lese rozhádzal pasce, laná a zvončeky, ktoré by ho varovali. Trvalo týždne, kým do jednej z pascí konečne padla. Toľko sŕn sa do nich chytilo pred ňou, ale ten deň bol iný. Keď k pasci prišiel, uvidel ju konečne zblízka. Útlu, tmavovlasú, s nádhernými hnedými očami, ktoré naňho hľadeli plné hrôzy. Jeho posadnutosť sa rozhorela ešte viac. Prázdne oči sa mu zablysli majetníckosťou a srdce sa mu rozbúchalo nad niečím, čo nazýval láskou.

Vzal ju so sebou. Zviazanú, v náručí, zatiaľ čo jeho hnedák klusal k chatrči. Prvé hodiny nemali nič spoločné s romantikou. Gunnar sa chcel uistiť, že naňho nepadne žiadna čarodejnícka kliatba – ani od jeho „milovanej“ Heidi. Prvým aktom jeho lásky bolo, že jej odrezal jazyk a palce na rukách, aby nebola schopná vysloviť ani napísať žiadnu runu, ani ho prekliať. Až keď sa uistil, že mu nemôže nijako ublížiť, zmocnil sa jej.

Už bola len jeho. Nikdy neodíde. Bude rodiť jeho deti. Bola jeho.

Zima bola už v plnom prúde, keď Heidi chrčala v bolestiach. Rodila dva dni a Gunnar netušil, čo robiť. Od chvíle, keď ju uniesol, mladé ovce umierali čoraz častejšie, kone slabli a Heidi mu chradla pred očami. Všetko sa to udialo v priebehu niekoľkých mesiacov. Les bol temnejší než zvyčajne a keď raz našiel na stodole vyrytú runu, zbil Heidi. Ako trest jej – okrem mnohých modrín – odrezal ďalší pár prstov, hoci sa pohrával s myšlienkou, že jej odreže rovno obe ruky.

Heidi otehotnela rýchlo a Gunnar mal z toho chorobnú radosť. Kŕmil ju, kúpal ju, staral sa o ňu, spieval jej. No ona sa naňho stále dívala len so strachom a zúfalstvom. Keď prišiel deň pôrodu, zavrel ju do chatrče, zatiaľ čo on sa ukrýval medzi ovcami v stodole. Posledné dni ho prenasledovali tiene a hlasy a mal pocit, že zošalie.

Po dvoch dňoch to ustalo. Keď prestal počuť Heidino chrčanie, zmizli aj hlasy a prízraky. Zničený vošiel do chatrče. Heidi bola mŕtva – celá od krvi, bledšia než kedykoľvek predtým. Jej krásne oči hľadeli do prázdna. Medzi nohami mala krvavé klbko, ktoré plakalo a nutilo Gunnara priblížiť sa. Triaška ho premáhala pri pohľade na jej bezvládne telo. Ako mohla odísť? Nemala nikdy odísť. Smrť si ju však vzala a zanechala po nej dieťa, ktoré teraz škriekalo, akoby ho niekto trhal na kusy.

Linnea od toho dňa vyrastala s otcom sama. Nestretávala sa s ostatnými deťmi ani osadníkmi, iba občas, keď k Gunnarovi niekto prišiel kúpiť ovce alebo koňa. Gunnar jej kúpil kozu, aby mal kto dieťa kŕmiť. Staral sa o ňu, no bol ako bez života. S Heidi akoby zomrela aj jeho besnosť. Už nebol posadnutý. Ostalo len toto klbko nešťastia, ktoré neustále plakalo a pilo mlieko.

S Linneiným príchodom sa na statku objavili aj noví obyvatelia – krkavce. Najprv jeden, potom druhý, až sa ich tam usadilo desať. V tichosti pozorovali dianie na statku a mlčky civeli na Gunnara. Privádzalo ho to do šialenstva – desať párov čiernych očí naňho hľadelo rovnako, ako kedysi Heidi z lesa. Pokúšal sa ich odohnať, no čím bola Linnea staršia, tým viac si k nim vytvárala vzťah. Kŕmila ich a krkavce si na ňu rýchlo zvykli. Čoskoro ju všade sprevádzal celý kŕdeľ, ktorý krákal a lietal okolo nej.

Práve krkavce ju zaviedli hlbšie do lesa, k chatrči Krvavej Isy. Isa nebola prekvapená, keď do jej príbytku vošlo malé dievčatko tak nápadne podobné jej zosnulej dcére. Vedela, že sa v okolí pohybuje jej krv. Od toho dňa sa začalo učenie, ktorému sa Linnea nedokázala vyhnúť.

Jedného dňa sa Linnea vrátila domov s Isou ruka v ruke. Stará matka ju odprevádzala. Keď sa Gunnar vracal z pasenia, zastavil koňa a s hrôzou pochopil, čo vidí: jeho dcéra pevne zvierala v jednej ruke zvráskavenú ruku Krvavej Isy a v druhej náramok s runami.

Odvtedy boli návštevy Isy čoraz častejšie. Linnea sa otcovi vzďaľovala a rokmi medzi nimi ubúdalo teplo. Prispeli k tomu Gunnareovo správanie aj sny, ktoré Linneu prenasledovali – obrazy otca, ako odrezáva prsty, jazyk, ako si ju násilím berie. Netušila, že tieto sny jej privolávala Isa, aby jej odkrila pravdu o tom z akého činu vzišla.

Učenie začalo nevinne: zbieranie rastlín, jednoduché rituály, písanie rún. S každou lekciou však Isa do Linney vkladala viac chaosu a skazenosti. Neskôr to už boli mŕtve holubice, srdcia jahniat, krv a kosti. Potom rituály, počas ktorých Linnea nemohla dni spať, jesť ani piť – alebo sm

ela jesť len surové mäso a denne vypiť pohár krvi. Chuť krvi a mäsa nenávidela, no pre starú mamu to vydržala.

Počas týchto období vyzerala desivo: vychudnutá, s prepadnutými lícami a prázdnym pohľadom upretým do kúta. Všetko len preto, aby videla tiene, privolávala sny a aby k nej prehovárali "bohovia“.

Osadníci si to všimli. Vedeli, čo robí, a stránili sa jej. Linnea však vedela hrať svoju rolu. "Veštila" mladým dievčatám, odkrývala im lásku, manželstvo a budúcnosť. Takto si privyrábala drobné, aby mala aspoň niečo len pre seba.

Čím je staršia, tým hlbšie padá do Isynej manipulácie a krvavého učenia. Isa si ju pomaly tvaruje na svoj obraz. Linnea dnes vidí tiene, počuje hlasy a cíti dotyky – najmä keď je sama či keď na koni pásava ovce. Nachádza sa v slepej uličke, neschopná rozlíšiť, či je to skutočné, výplod jej mysle alebo niečo oveľa temnejšie.